O odvážnom Matejovi a troch lapajoch
Ponaučenie: Kto má dar, má ho použiť na pomoc tým, čo to potrebujú. Skutočná sila nie je v moci, ale v ochote pomáhať.
Kde bolo, tam bolo, za vysokými Tatrami, v jednom zelenom údolí, stála maličká dedinka. Domčeky mali červené strechy a biele múry, a okolo nich kvitli slnečnice ako malé slniečka. Každé ráno voňalo čerstvým chlebom z pekárne a potôčik cez dedinu zurčal tichučko ako zvonček. Na lúkach bzučali včielky a v korunách líp spievali drozdy.
V tej dedinke žil dvanásťročný chlapec menom Matej. Mal gaštanové rozstrapatené vlasy, jasné modré oči a na krku nosil striebornú píšťalku. Tú píšťalku dostal od svojho starého otca, keď bol ešte malý chlapček. Matej však skrýval veľké tajomstvo. Vedel sa premiestniť z jedného miesta na druhé — len žmurkol, a bol úplne inde. A keď chcel, dokázal sa vzniesť do vzduchu a lietať nad strechami.
O jeho dare vedela na celom svete jediná duša. Babka Rozália, múdra stará mama s bielymi vlasmi a modrou šatkou na hlave. Ona mu ten dar pomáhala pochopiť od samého začiatku. Matej sa však veľmi bál. Čo ak ho budú všetci volať čudákom? Čo ak sa mu budú smiať? A tak radšej svoju silu pred celým svetom skrýval.
Jedného krásneho letného rána, keď slniečko hrialo strechy domčekov, sa všetko zmenilo.
Do dediny prišli traja lapajovia. Bartolomej bol vysoký a chudý ako žrď plota. Cyprián bol malý a guľatý ako šiška zo smreka. A Demeter? Ten mal také obrovské uši, že počul aj mravca kýchnuť za tromi kopčekmi. Všetci traja nosili deravé klobúky a kabáty, ktoré im boli o tri čísla väčšie. Vyzerali skôr smiešne ako strašne, ale neplechu robili poriadnu!
Bartolomej ukradol pekárovi všetky voňavé koláče priamo z pultu. Cyprián vytiahol záhradníkovi zeleninu zo záhonov aj s koreňmi. A Demeter? Ten počul, kde si deti schovali hračky, a vzal im ich priamo spred nosa.
Starosta Kubo, statný chlap s veľkými hustými fúzmi, si len bezmocne podoprel bradu. „Čo ja s nimi zmôžem?” povzdychol si smutne. Celá dedinka bola zrazu tichá a smutná. Pekár nemal z čoho piecť a sedel pred prázdnou pecou. Záhradník hľadel na holé záhony. A deti? Tie sedeli na prahu a nemali sa s čím hrať.
Matej to všetko videl zo svojho obľúbeného miesta pod starou lipou. Srdce ho bolelo. Vykradol sa k babke Rozálii, ktorá sedela na lavičke pred domom a pletla ponožku.
„Babička, ja nemôžem,” zašepkal a sklopil oči. „Budú sa mi smiať. Povedia, že som čudák.”
Babka odložila ihlice a pozrela sa naňho svojimi láskavými očami. Pohladila ho po hlave teplou dlaňou a povedala:
„Matejko, dar, o ktorý sa nepodeliš, je ako studnička, čo si zapcháš kameňom. Voda v nej stojí a nikomu nepomôže. Ale keď ju otvoríš, napojí celú dedinu.”
Matej sa na chvíľu zamyslel. Potom sa pomaly postavil a vyrovnal plecia. „Máte pravdu, babička. Ja to skúsim.”
A viete, čo sa stalo potom?
Hneď na druhý deň sa Bartolomej znova vkradol do pekárne. Nabral plný košík teplých koláčov. Voňali maslom a škoricou tak silno, že sa mu zlepili prsty. Bartolomej sa oblízol a rýchlo bežal preč po hlavnej cestičke.
Lenže Matej žmurkol — šup! — a stál rovno pred ním uprostred cesty.
Bartolomej nadskočil od prekvapenia. „Odkiaľ si sa tu vzal, chlapče?!”
Matej sa len pokojne usmial a nenápadne mávol rukou za chrbtom. Koláče z košíka zmizli jeden po druhom — a objavili sa späť na pekárovom pulte, pekne do radu.
„Ale veď som ich mal v rukách!” Bartolomej otvoril ústa dokorán a pozrel do košíka. Raz, druhý raz, tretí raz. Nič tam nebolo! Len vôňa škorice zostala. Bác! Košík mu vypadol z trasúcich sa rúk a on ušiel do lesa ako splašený zajac.
A to bol len prvý pokus.
Na ďalší deň prišiel na rad guľatý Cyprián. Ten si namieril rovno do záhrady. Trhal mrkvu, petržlen aj červenú repu a všetko hádzal do veľkého vreca. „Hehe, takú peknú úrodu!” chichotal sa a pot mu stekal po čele.
Lenže Matej sa vzniesol do vzduchu ticho ako sova v noci. Lietal nad záhradou a zhora opatrne vracal zeleninu späť do záhonov. Cyprián natlačil do vreca hrubú mrkvu — a keď sa o chvíľu pozrel, vrece bolo prázdne. Natlačil znova — a zasa nič!
„Čo sa tu deje?!” Cyprián si vytrešťoval oči ako dva tanieriky.
Hop! — mrkvička mu zmizla priamo z ruky a zaryla sa späť do mäkkej čiernej zeme.
„Tu straší!” zaječal Cyprián a pustil vrece na zem. „Tá záhrada je začarovaná!”
A hádajte, čo urobil? Ušiel tak rýchlo, že mu z hlavy spadol deravý klobúk. A ten klobúk bol taký deravý, že sa cez diery pozerali hviezdy na oblohe.
Dvaja lapajovia boli preč. Ale tretí pokus bol najväčší a najodvážnejší zo všetkých.
V noci sa všetci traja lapajovia vrátili do dediny spolu. Mesiac svietil na strechy domčekov ako veľká strieborná lampa. Cvrčky ticho cvrlikali a vôňa jazmínu sa niesla teplým vzduchom. Bartolomej, Cyprián aj Demeter sa dohodli na námestí. „Teraz zoberieme všetko naraz a utečieme!” šepkali.
Ticho sa plížili medzi domčekmi. Demeter napínal svoje obrovské uši. „Počujem dýchanie starostu Kuba. Spí ako drevo,” zašepkal.
„Tak poďme!” Bartolomej mávol dlhou rukou.
Ale Matej už bol pripravený. Vzniesol sa nad strechy domčekov do mesačného svetla. Strieborná žiara mu osvetľovala vlasy. V ústach zvieral píšťalku od dedka — pripravenú zapískať, keby bolo treba. Srdce mu búšilo rýchlo, ale tentoraz sa už nebál.
Bartolomej siahol po vreci s múkou pred pekárňou. Šup! Matej sa objavil priamo pred ním. „Dobrý večer, pán Bartolomej!” povedal veselo a usmial sa.
„Ááá!” Bartolomej cúvol od strachu — a celou silou vrazil do Cypriána. Bác!
Cyprián sa zapotácal dozadu a spadol na posteľnú plachtu, čo visela na sušiacej šnúre. Biela plachta sa mu obmotala okolo nôh a brucha. „Pomóóóc! Nemôžem sa hýbať!”
Demeter počul krik kamarátov a bežal k nim cez námestie. Matej sa premiestnil rovno za neho a jemne mu šepol do veľkého ucha: „Bu!”
„Jéj!” Demeter nadskočil od preľaknutia a pristál rovno na Bartolomejovi. Bác, plesk, bum! Všetci traja sa zamotali do plachty ako obrovská biela húsenica. Len šesť nôh im trčalo von a krútili sa zo strany na stranu.
Matej medzitým pokojne lietal od domu k domu a vracal ukradnuté veci na svoje miesta. Vrece múky odniesol k pekárovi. Hračky vrátil pred detské okienka. Zeleninu zasadil späť do záhonov. Pohyboval sa rýchlo a bez jediného zvuku, presne ako keď sova preletí nad lúkou.
Keď ráno starosta Kubo vyšiel na námestie, našiel troch lapajov zamotaných v plachte. Prevracali sa po dlažbe a žalostne mrmlali.
„No teda, to sú mi veci!” Starosta sa chytil za fúzy oboma rukami. „A kto toto urobil?”
Matej stál obďaleč pod lipou a červenal sa až po uši.
Babka Rozália prišla k nemu a položila mu ruku na plece. „Povedz im to, Matejko. Neboj sa.”
A tak Matej všetkým zhromaždeným dedinčanom porozprával o svojom dare. Čakal, že sa budú smiať alebo sa ho budú báť. Ale namiesto toho všetci začali nadšene tlieskať!
„Matej, ty si náš hrdina!” kričali deti a skákali okolo neho.
Starosta Kubo pogratuloval Matejovi a potriasol mu rukou. Potom sa obrátil k trom lapajom a zamyslel sa. „A s vami niečo múdre vymyslíme.”
Bartolomej dostal prácu v pekárni. „Dočiahneš na najvyššiu policu?” spýtal sa pekár s nádejou v hlase. „Bez rebríka!” zasmial sa Bartolomej a hneď podal vrece múky z najvyššej police. Múka mu bielila nos a na tvári mal úsmev od ucha k uchu. Konečne robil niečo poriadne a koláče piekol ešte lepšie než pekár sám.
Cyprián bol silný ako mladý medveď. Dostal lopatu a rýľ a kopal záhony od rána do večera. „Takého šikovného kopáča som ešte nevidel!” chválil ho záhradník a každý deň mu varil teplý obed. „Ďakujem,” odpovedal Cyprián s plnou papuľkou mrkvičky. „Kopať je oveľa krajšie než kradnúť!”
A Demeter? Ten sa stal dedinským hlásateľom. So svojimi veľkými ušami počul úplne všetko. Každé ráno stál na námestí a volal zvučným hlasom: „Počúvajte, počúvajte! Pekár má čerstvý chlieb! Záhradník predáva sladkú mrkvu! A deti sa hrajú na slnečnej lúke — poďte sa pridať!”
Traja bývalí lapajovia si rýchlo zvykli na nový poctivý život. A viete, čo? Boli oveľa šťastnejší než predtým. Plné bruchá, teplý domov a vďační susedia — to bolo omnoho viac, než čo kedy ukradli.
Matej sa posadil k babke Rozálii na lavičku pred domom. Slniečko im hrialo tváre a vzduch voňal lipovým kvetom.
„Babička, vy ste mali pravdu,” povedal ticho a usmial sa. „Keď otvoríte studničku, voda napojí všetkých.”
Babka Rozália sa usmiala a v jej očiach sa zaleskla slzička šťastia. „Nie, Matejko. To ty si mal odvahu ju otvoriť. A to je ten najväčší dar zo všetkých.”
A ak v tej dedinke pod Tatrami nepomreli, žijú tam šťastne dodnes.
Poučenie
Kto má silu pomôcť, má pomôcť. Skutočný dar nie je v tom, čo dokážeš urobiť, ale v tom, že to urobíš pre druhých. Keď pomáhaš, svet sa stáva krajším pre všetkých — aj pre teba.